HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ OBCE CHLEBNICE

Chotár obce Chlebnice sa nachádza na južnej hranici okresu Dolný Kubín. Z juhozápadu susedí s chotárom obce Malatiná, zo západu s chotárom Pribiša, zo severozápadu s Hornou Lehotou a Sedliackou Dubovou, zo severu s katastrom Dlhej nad Oravou a zo severovýchodu s Krivou. Podstatná časť katastru Chlebníc sa nachádza v oblasti Severných Beskýd a v celku Oravskej vrchoviny. 

Obec ako poddanská dedina bola až do druhej polovice 19. storočia závislá od oravského zemského panstva, ktorému v podobe urbárskych dávok ročne odovzdávala za užívanú zem, za domy, ale i za mnohé "dobrodenia", povinné dávky v naturáliách, robote a v peniazoch.

Zachované písomné pramene potvrdzujú existenciu obce Chlebnice v polovici 16. storočia. Presný dátum vzniku tejto obce nie je známy, vieme však, že dedina vo svojich začiatkoch bola vedená ako valašská, kolonizovaná valachmi na valašskom práve. 

Obec vznikla pred príchodom Fraňa Thurzu na Oravu, teda pred rokom 1556, takže Thurzovci prevzali hotovú dedinu ako príslušenstvo hradu. V písomných prameňoch sa obec Chlebnice prvý raz spomína v roku 1554 ako Chlievnica, valašská osada.

Vrch Chlebnica v chotári dnešných Chlebníc sa spomína už v roku 1358. Boli tu salaše, chlievy, neskôr v listinách z 15. storočia sa spomína potok Chlebnica. 

V roku 1358 sa Chlebnica ešte nespomína ako dedina, no v roku 1564 je už dedina "Valachi Arvensis". Kolonisti zvaní Valachi sen Rutheni boli stotožňovaní s Rusínmi alebo Ruténmi. Obec mala vtedy asi 90 obyvateľov, v roku 1785 okolo 900 obyvateľov, v roku 1825 vyše 1000 a v súčasnosti má obec Chlebnice okolo 1600 obyvateľov. 

Obec cirkevne patrila k fare v Sedliackej Dubovej, ktorá je z histórie známa ako hradná fara už v druhej polovici 14. storočia. Pri fare bola škola, ktorú mali navštevovať deti šoltýsov, avšak výsledky tohto vzdelávania sú málo známe. Cesta do školy viedla cez brod rieky Oravy a tak rodičia neradi púšťali deti do školy.

V 17. storočí si občania postavili vlastný drevený kostolík. Obyvatelia obce v 16. a 17. storočí vyznávali evanjelické náboženstvo, lebo ho vyznávali zemskí páni Thurzovci a vtedy sa i vyznanie riadilo podľa pánov - akého vierovyznania boli páni, takého boli aj poddaní. 

V roku 1600 mala dedina 45 rodín, ktoré žili v drevených, skromných príbytkoch, kolibách, ktoré úradníci grófa Thurzu označili skôr za chlievy. Za najcennejší majetok obyvatelia obce považovali svoj dobytok, ovce, kozy a svine. S týmto dobytkom bývali spolu pod jednou strechou. Veď ešte v začiatkoch 20. storočia jedna izba a kuchyňa stačili pre rodinu, t. j. starých rodičov, rodičov a syna s nevestou a deťmi.

Na čele obce bol šoltýs, ktorý bol prostredníkom medzi zemepánmi a občanom. V obci predstavoval súdnu moc v menších sporoch, vyberal poplatky a bol oslobodený od práce na panstve.

Základom potravy bolo to, čo vyprodukovali na poli. Boli to hlavne zemiaky a kapusta. Keďže chovali aj dobytok, základom potravy bolo aj mlieko. Ďalej sa zaoberali pestovaním ľanu a konope. V Chlebniciach vedeli dopestovať toľko ľanu, že plátno z neho predávali na trhoch. Plátno bolo tiež základom látky na odev, obuv a periny.

Od druhej polovice 19. storočia sa v chlebnickom chotári začala pestovať fazuľa, cesnak, mak a hrach. 

Po stáročia sa cez obec Chlebnice prehnali mnohé pohromy, zapríčinené prírodnými živlami alebo človekom. Obec bola veľakrát spustošená vojnami a zničená požiarmi. Počas 17. storočia vojenské udalosti, ktoré sa odohrávali na Orave zasiahli aj do života obce. V roku 1605 bola obec vyrabovaná a zapálená Bočkajovými hajdúchmi.

V roku 1719 bol zaznamenaný značný úbytok obyvateľov Chlebníc. Roky 1715 a 1716 boli zlé a neúrodné. Koncom júna 1716 napadol sneh a zima zničila celú úrodu na poli, ľudia hladovali, následkom čoho zomierali. V obci od hladu v tomto roku zomrelo 89 ľudí. V roku 1784 vyhorela celá obec a vtedy ju natrvalo opustilo 43 gazdov aj so svojimi rodinami.

Ďalšie pohromy, ktoré zasiahli do života ľudí v Chlebniciach boli požiare v rokoch 1929, 1934 a 1944. V roku 1934 vyhorela polovica obce.

Okrem požiarov v obci na ľudí zasiahli aj ďalšie pohromy. V apríli 1751 napadla deti neznáma nákazlivá choroba. Vysoká úmrtnosť bola zapríčinená infekčnými chorobami a nedostatkom hygieny.

V roku 1831 na celú krajinu doľahla ďalšia veľká pohroma - mor. V Chlebniciach vtedy zomrelo 108 ľudí. Na konci 19. storočia medzi príčinami úmrtia detí sa častejšie udávala debilita. Bol to následok rozšíreného alkoholizmu v rodinách.

Najviac hrôzy zažila obec počas I. a II. svetovej vojny. Rodiny zostávali bez živiteľov a zle obrábaná pôda dávala nízke výnosy. Obec Chlebnice bola oslobodená 2. apríla 1945 jednotkami ruskej armády. 

Smutnou kapitolou dejín obce je vysťahovalectvo. Prvé historické zmienky o hromadnom odchode obyvateľov z dediny sú z rokov 1715 - 1716, keď počas tzv. "hladových rokov" začali ľudia od hladu zomierať a preto sa viaceré rodiny vysťahovali do okolia Debrecína. Od konca 19. storočia sa začalo sťahovanie do USA, Kanady a európskych štátov. Zlá ekonomická situácia doliehala veľmi zle na každú domácnosť. V rokoch 1900 - 1917 sa z Chlebníc do USA vysťahovalo 60 mužov. 

Z obce Chlebníc pochádza i niekoľko významných osobností.

Rodákov z Chlebníc nenájdeme vo svetových encyklopédiách, medzi spisovateľmi a umelcami. Obec má množstvo jedincov, ktorí prerástli hranice miestnej komunity. Dostať sa do škôl i nadaným deťom z Chlebníc bránili materiálne i technické možnosti. Preto je vzácnosťou, že tí, čo sa ďalej dostali do školy mimo obce, šli spočiatku predovšetkým po strastiplnej ceste odriekania, bez väčšieho materiálneho zabezpečenia. Cez trstenské gymnázium do bohosloveckých seminárov. Možno práve preto, že obec bola izolovaná od rôznych vonkajších vplyvov "moderného sveta" vychádzalo odtiaľto najviac tých, ktorí svoj život zasvätili duchovnej službe. Nebola to len dobrá duchovná výchova v škole a v kostole, ale aj v rodine. Iniciátorom ich vzdelania bol kňaz a učiteľ.

K významným osobnostiam duchovného života patril ThDr. Jozef Ligoš (1914 - 1973), spišský ordinár, profesor Učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule. Alojz Furiel (1911 - 1977) bol kňaz, ktorý sa zapísal medzi cirkevných básnikov. Páter Jána Hudeca (1922 - 1995), misionár, pracoval 40 rokov v Indonézii na ostrove Flores. Zo žijúcich kňazov môžeme spomenúť Jozefa Strapca, Antona Červeňa a Pavla Kadučáka, mladého misionára Františka Kantára, ktorého misijným miestom zatiaľ je Slovensko. Mimoriadne zastúpenie z obce v rôznych rehoľných rádoch majú aj rehoľné sestry. 

Aj v súčasnosti majú Chlebnice mnohých rodákov zastúpených v rôznych odvetviach národného hospodárstva a kultúry, ktoré šíria dobré meno svojej obce po celom Slovensku. Medzi tých, ktorí sa svojou zručnosťou, umom a mimoriadnymi schopnosťami zaradili medzi občanov, čo prerástli chotárne hranice patrí Tomáš Furiel - rezbár, Mária Šuffáková - ľudová rozprávačka známa i z rozhlasu a televízie, Helena Furielová - vychýrená tkáčka domácich kobercov.

Osobitné herecké nadanie ako herečka ochotníckeho divadla prejavila Johana Stašová, ktorá za svoj život odohrala desiatky rôznych postáv na scéne ochotníckeho divadla. Bola tiež režisérkou mnohých hier.